Neskorší októbrový dátum je ideálnym pre doom metalom nasiaknutú ceremóniu vedenú zaujimavými menami na scéne v unikátnej medzinárodnej kombinácii.  Legendárny status IN THE WOODS, ako aj pilier žánru SATURNUS s výborným tohto ročným albumom boli predzvesťou pôsobivého zážitku. Ten si priaznivci kvalitnej hudby s porciou emócií z melancholického spektra nemali nechať ujsť a takýchto osôb sa našlo odhadom len sto, dosť však na to aby dotvorili príjemnú atmosféru v zabehnutom košickom klube - Collosseum. 

Úvod patril talianskemu kvartetu THE FORESHADOWING, ktorí v luxusnom zvuku prinesli solídny gotikou zafarbený doom metal s veľmi príjemným melodickým vokálom. Aj keď som štúdiovú tvorbu kapely nepoznal, čitateľné kompozície, usadené nástroje a perfektná inštrumentácia ma veľmi rýchlo vtiahli do deja. Išlo sa od najpomalších až po rezkejšie tempá miestami v šľapajách PARADISE LOST, pódiová prezentácia bola príjemná bez priestoru na nudu, čo ma nasmerovalo k preskúmaniu už vydanej tvorby. Masívny zvuk ukázal, že sa máme na čo tešiť a kapela sa dočkala zaslúženej pozitívnej odozvy z publika. Zafungovalo aj nie vždy obvyklé prepojenie osadenstva koncertu s kapelou. Bolo to srdečné, plné pozitívnej melanchólie pričom toto vystúpenie nepatrilo k tým, ktoré treba len pretrpieť kým sa odprezentujú hlavné hviezdy. 

Presne podľa rozpisu nastúpili na pódium SATURNUS, ktorých novinkový album "The Storm Within" bude rozhodne patriť do mojej top pre tento rok. Úvod patril rovnomennej skladbe, kde od prvých taktov bolo jasné, že okrem albumu samotného sa bude aj tento koncert radiť do top koncertných zážitkov roka 2023. Masívny a krištáľovo čistý zvuk nechal vyniknuť všetkým nástrojom expandujúc tak kúzlo nahrávky. Z kapely bola cítiť pohoda a živé prevedenie každej skladby ju posúvalo na autormi zamýšľanú úroveň. Najväčšia pozornosť bola právom venovaná aktuálnej  štúdiovke, z ktorej odznelo rovno päť skladieb, každá s mrazivým potenciálom zásahu rovno do srdca. Malebné kúsky ako "Truth" alebo "Closing The Circle" rozvinuté do masívu výsledného zvuku prezentovali spektrum introspektívnych emócií, v kontraste s energiou rýchlejších skladieb ako "The Calling" alebo staršou "A Father's Providence".

Vrcholným momentom setu, ktorý ma úplne rozsekal však bola "Forest Of Insomnia", ktorej malebné záverečné sólo vo svojej kráse a dokonalom prevedení zachytilo esenciu žánru. Jednalo sa o nezabudnuteľný koncertný moment, pričom bolo vidno že ho takto naplno prežívala ako kapela tak aj publikum. Celý set prezentoval len tie najlepšie atribúty doom metalu v nezabudnuteľnom zážitku, pre ktorý nebolo ťažké sa nadchnúť. Hodina a pol ubehla aj pri dlhších skladbách veľmi rýchlo, až k záverečnej a ideálne zvolenej "Christ Goodbye", ktorá bola presnou bodkou za perfektným koncertom. Nemyslím, že po tomto vystúpení mohol zostať niekto nespokojný. Muzikálne bolo povedané všetko, zahraté a prevedené bez chýb ako je to na štúdiových nahrávkach, každý nástroj vrátane kláves a basgitary dokonale čitateľný, priateľský a pozitívny prístup kapely k tomu len dopĺňal spektrum superlatívov.

IN THE WOODS majú legendárny status ako jedni z lídrov experimentálnej scény deväťdesiatych rokov, ktorí vtedy prekročili tieň severskej extrémnej scény. Po vydaní kultového "Omnio" odišli do hibernácie a vrátili sa v posledných rokoch s troma gothic/black/rock albumami, ktoré už nežiaria takým novátorstvom, majú však svoju kvalitu s vysokou pridanou umeleckou hodnotou a zvláštnym skladateľským rukopisom. V luxusnom zvuku sme tak začali exkurzom do hlbokej minulosti v podobe prvej skladby z debutu "Heart Of Ages", ktorá už ukázala, že inštrumentálne aj vokálne bude aj tento set lahôdkou. IN THE WOODS sa obišli bez kláves, čím bolo prevedenie každej skladby energickejšie - ideálne pre živé vystúpenie. Tu musím dodať, že to sedelo aj staršej tvorbe, bez pocitu, že niečo chýba. Ťažiskom koncertu boli novšie skladby sústredené na posledné dva albumy. Kapela umne vybrala tie najlepšie akými boli "We Sinful Converge", "The Coward's Way", "Empty Streets" a "The Wonderful Crisis". Na pódiu boli prevedené s inštrumentálnou precíznosťou v perfektnej súhre nástrojov, pódiovej show a exluzívneho vokálu.

Staršia tvorba sa koncentrovala na ďalšie skladby z "Heart Of Ages", v podobe "Yearning The Seeds Of A New Dimension" a záverečnej bodky "...In The Woods", ktoré definovali surovejšiu tvár kapely, aktuálne pódiové prevedenie im dalo novú a oproti minulosti čitateľnejšiu tvár. Najviac ma potešilo zaradenie "299 796 km/s", ktoré vo vodopádoch spletitých gitarových štruktúr a vokálnej excelencie ukázalo všetky súčasné dimenzie kapely. Zvukomalebný gitarový záver tejto skladby prinesol aj nezabudnuteľný emotívny rozmer. Podobne ako v prechádzajúcich prípadoch, aj set IN THE WOODS bol korunovaný ich priateľským a uvoľneným vystupovaním, z čoho sršala pozitívna energia dotvárajúca tak nezmazateľné kúzlo tohto koncertného večera. Kto nebol môže ľutovať, nakoľko veľmi pochybujem, že sa v takejto vzácnej kombinácii vystúpivšie kapely v našich končinách ešte objavia. 

 - Arrow -

V deväťdesiatych rokoch, vtedy, keď sa black metal z kategórie záležitostí zaujímavých pre nórsku políciu presťahoval medzi záležitosti zaujímavé pre hudobné vydavateľstvá, vydávali tieto vydavateľstvá rôzne výberovky. A tak ste na niektorých z nich medzi veľmi blackmetalovými a peklu-zlobe zapísanými nórskymi kapelami mohli počuť pár takých, ktoré boli tak nejako „inde“. ULVER, SOLEFALD, VED BUENS ENDE, FLEURETY. A kristiansandských IN THE WOODS... Tí už boli celkom inde. To, čo hrali, sa stalo synonymom pre pohanský alebo „prírodný“ metal. Keď ste od ich vydavateľstva chceli fotky k rozhovoru, dozvedeli ste sa, že máte miesto toho použiť obrázky prírody. Každopádne albumy „Heart Of The Ages“ a „Omnio“ človeka dostali. Samozrejme takého, ktorý black metal „nežral“ zaprisahane a nekompromisne, už na druhom albume z neho u ITW prakticky nič nezostalo. Skvelá hudba, o ktorej ste nerozmýšľali, že by ste ju niekedy videli naživo. Vtedy také myšlienky na um neprichádzali, nie pre týchto kapelách.

Bolo treba koniec a „zmŕtvychvstanie“ legendy, aby nakoniec ako úplné prekvapenie vysvitlo, že IN THE WOODS... budú hrať u nás v spoločnosti dvoch žánrovo len čiastočne príbuzných a zvlášť v prípade dánskych SATURNUS tiež pomerne veľkých mien. Trochu škoda, že na ne v piatok do Collossea prišla hádam stovka ľudí, možno o niečo viac. Na úvod rímski THE FORESHADOWING existujúci od roku 2005. V rokoch 2007 – 2016 vydali štyri albumy, odvtedy len single a tohto roku EP. Pri príchode do klubu a pohľade na pódium pobavilo, že za mikrofónom je Dežo Ursíny. To ťa celý čas bastvia, že žije Elvis, a nakoniec je to celé inak. Inak už nepobavilo nič. Návštevnosť som spomenul, a úlohou hudby Talianov skrátka pobavenie publika nie je. Nie že by bola zlá, naopak, je príjemná, ale do tanca ani omylom. Gotický doom metal, ktorý poslucháča utopí v smutných, melancholických, užialených náladách. Vokál vážny, prekypujúci citovosťou, človek je rád za každé ostrejšie hrabnutie do gitarových strún. Zabudnite na rokenrol, k dokonalosti tomu chýbalo to, aby sa zopár fanúšikov rozplakalo. Ak ste radi smutní, THE FORESHADOWING budete milovať z nahrávok aj naživo. Pre mňa zaujímavý výlet niekam, kam veľmi nechodievam.

Kodanských SATURNUS si pamätám od čias, kedy boli novou kapelou oslavovanou za debutový album „Paradise Belongs To You“. Odvtedy ubehlo dvadsaťšesť rokov, je tu tridsiate výročie založenia. Asi preto bola väčšina publika v zhruba rovnakej vekovej kategórii ako spevák Thomas a basák Brian, ktorí toto v súčasnosti sexteto – dve gitary, basa, spev, bicie a klávesy – pamätajú od začiatku. Nie že by sa pridávalo na tempe, rezkejšia pasáž zaznela len raz za čas, ale oproti Talianom znamenali Dáni pritvrdenie. SATURNUS hrajú melodický a atmosférický doom/death metal v nálade prevažne melancholickej. Melanchólia dnes našťastie už nie je iným menom pre depresiu a tak ani z tejto hudby nemusíte mať chuť „podať ruku večnosti“. Skôr môže pripomínať dánsku krajinu na prelome jesene a zimy – všade je plocho, sychravo, po krajine sa stelú kúdoly hmly, mrholí a od mora fúka. Zhudobňovanie žiaľu, zraňujúceho osudu a podobných tém je skladateľsky i hudobnícky na vysokej úrovni, doma som si SATURNUS pripomenul hlavne ich aktuálnym albumom „The Storm Within“, a tak som aj najlepšie rozoznával vzorky tohto materiálu. Koncert rozhodne vydarený, možno mohli dať viac vokálu, Thomas má sympaticky neľudský šťavnatý growl, ktorý miestami zanikal.

V ten piatok som dopoludnia v lesoch bol a večer som sa do nich vrátil. Do lesov, o ktorých by som si ani nepomyslel, že sa do nich raz pozriem zblízka. O to viac sa človek teší, o to väčšie má očakávania. Akí môžu byť IN THE WOODS... naživo? Ale tam tak nejako viete, že trapas tam nemá ako byť. Možno sa skôr treba pýtať na to, aké skladby budú hrať? Predsa len, ITW pred rokom 2000 a po ňom sú skoro ako dve skupiny, ktoré spája len osoba bubeníka Andersa Kobra, zvyšok aktuálnej zostavy je tam od roku 2018 a spevák od minulého roku. Tak nejako by ste aj mali pochopenie pre to, že „staré časy“ by vynechali. Ale kdeže. Začali s „Heart Of The Ages“ a k debutovému albumu sa ešte vrátili. Už len za to sa oplatilo týchto v súčasnosti už asi hlavne „progresivistov“, ktorí si s atmosférickým metalom v rôznych jeho podobách dávno robia čo chcú, prísť pozrieť. Skladby, ktoré sú s vami skoro polovicu života, hrali väčšinou „cudzí ľudia“ a napriek tomu zneli tak, že sa mi pred očami začali mihať obrazy sveta, ktorý som žil v čase, kedy som ich počul prvýkrát. Ak nie je podmienkou dojatia to, že človek má v očiach slzy, tak som dojatý bol. Alebo možno len nadšený, ono to niekedy stačí. Hlavne bolo skvelé, že toto už smutná kapela nebola, aj tí chlapi na pódiu sa najprv smiali očami a časom mali úsmevy po celej tvári. Oproti dvom predchádzajúcim „majstrom smútku“ všetko ožilo, ITW na novších albumoch popri náladovosti opäť pracujú aj s celkom nabrúseným metalom. Veľmi sympatické vystúpenie, hnané dopredu aj vokálnym výkonom Bernta Fjellstada, ktorému občas sekundoval basák. Pochopiteľne zazneli skladby z vydareného minuloročného albumu „Diversum“, a keď už som ani nečakal na nejaké prekvapenie alebo vrchol – celý ten koncert bol vrcholný zážitok –, začali sa z pódia valiť riffy a harmónie „299 796 km/s“ z „Omnio“ a nórski umelci klub prepojili s vesmírom. Na záver ešte špecialita, „In The Woods“ zo začiatku dejín tohto hudobníckeho kolektívu so zľahka deathmetalovými riffmi a dojem z nezabudnuteľného zážitku, ktorý vydrží dlho.

- Martin L. - 

Foto: Laci Schürger